Úspešne som sa vrátil z Neapolskej oblasti. Stopom. Niekedy sa vravievalo, že vidieť Neapol a zomrieť. Z estetického hladiska však toto staré mesto skôr stráca. Mizerná infraštruktúra a kvalita bývania v historickom centre láka spodné vrstvy spoločnosti, ktoré nemajú k histórii svojho mesta vzťah, respektíve to ani ich mesto vôbec nie je. Atrakcie sú inak zaujímavé, len škoda že Neapolčania otáľajú s prezentovaním svojej predkresťanskej minulosti. Špecifikom mesta je, že sú antické, ale aj iné pamiatky, podkladom pre novšie stavby. Tieto sú stále obývané a tak nie je nezvyčajné, ak má niekto v pivnici rímske teátro. Vlastne celý dom je divadlom, s vmurovanými priečkami.
Capri je nechutná snobáreň pre ľudí bohatých a menej bohatých, ktorí sa snažia pôsobiť, že bohatí sú. Na Capri je aj Tibériova vila, na ktorej zvyškoch postavili snaživí domorodci kaplnku (v roku 1979).
Pompeje sú naozaj velké. 30 000 obyvateľov. Ich návšteva ma inšpirovala k snahe konečne si prečítať Posledné dni Pompejí od Edwarda Bulwera-Lyttona. (Knižku v antikvariáte nebol problém zohnať.)
Do albumu som zaradil 288 fotiek. Náhlenie k ich kvalite neprispelo, uznávam...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára